Národy Európy sú účastníkmi plavby na Titaniku, pričom len mizivá menšina to tuší. Pozrime sa na to, ako sme sa tam ocitli.
Vlády v rámci Európskej únie rozdeľujú prostredníctvom verejných financií peňažné prostriedky prevyšujúce polovicu vytvoreného HDP. Na základe údajov Eurostatu vlády v roku 2009 vybrali na daniach a odvodoch 5 189 miliárd eur, čo bolo 44 percent HDP vytvoreného v krajinách únie.
Vlády však minuli 5 989 miliárd eur, čo je 50,7 percenta vytvoreného HDP. To znamená, že minuli výrazne viac, než zinkasovali na daniach a odvodoch. Na rok 2010 sa dajú vzhľadom na ekonomické podmienky v krajinách Európy očakávať ešte horšie relácie. Keď sa pozrieme do histórie za uplynulých desať rokov, tak počnúc rokom 2001 vlády v každom roku v krajinách únie ako celku viac míňali než zinkasovali od daňovníkov. Výsledkom je neustále rastúce zadlžovanie. Kým v roku 2000 celkový dlh verejnej správy únie bol 5 696 miliárd eur, tak v roku 2009 to bolo už 8 690 miliárd eur, čiže dlh narástol takmer o 53 percent.
Neustále rastúci dlh je zlou správou pre obyvateľov Európy, pretože klesá schopnosť ho splácať. V roku 2000 vlády na daniach a odvodoch vybrali spolu 4 181 miliárd eur, pričom dlh bol o 36 percent vyšší. V roku 2009 tento rozdiel medzi objemom vybraných peňazí a celkovým dlhom narástol na vyše 67 percent.
Situácia vyzerá ešte horšie, ak zoberieme do úvahy výdavky na sociálne výhody (dôchodky, nemocenské, sociálne dávky a pod.), ktoré je len ťažko možné výrazne znižovať, t. j. úsporami v nich sa nedá prakticky počítať pri snahe o splatenie dlhu. To znamená, že financie určené na sociálne benefity by sme mali od celkového objemu vybraných prostriedkov odpočítať.
Za tohto predpokladu dlh v roku 2000 tvoril 2,36-násobok disponibilných prostriedkov vybraných na daniach, avšak v roku 2009 sa rozdiel zvýšil na 3,31-násobok. Schopnosť únie splatiť dlh sa výrazne zhoršila. Natíska sa otázka o kompetentnosti vlád zodpovedne narábať s našimi peniazmi.
Kabinety nevedia hospodáriť, čo sa prejavuje aj v nápadoch, ako dlhové problémy vyriešiť. Sústavné zadlžovanie zmenšuje manévrovací priestor na použitie doterajších „štandardných“ nástrojov, ktorými bolo riešenie dlhu ďalším požičiavaním si. Zvyšovanie rizikovej prirážky zo strany finančných trhov znamená pre niektoré krajiny nárast nákladov, a to až do takej miery, že len splácanie úrokov sa stáva ekonomickým problémom.
Vzhľadom na vzájomnú finančnú prepojenosť ekonomík sa problém jednej stáva problémom viacerých krajín. Vlády sa snažia riešiť problém vytváraním záchranných mechanizmov v podobe eurovalu a za pomoci Európskej centrálnej banky. Evidentne sa politici čoraz viac začínajú zaoberať myšlienkou vytvorenia fiškálnej únie, ktorá by však znamenala veľkú hrozbu pre lepšie hospodáriace (rozumej menej sa zadlžujúce) krajiny, keďže by museli zo svojich rozpočtov pomáhať zachraňovať krajiny s výrazne vyššou zadlženosťou.
Samozrejmým dôsledkom bude znižovanie ekonomickej výkonnosti, a teda aj prosperity krajín únie. Doterajšie kroky zo strany politikov, ako aj ich úvahy o možných spôsoboch riešenia problému, majú spoločného menovateľa, ktorým nie je riešenie podstaty problému, ale len jeho hasenie a odsúvanie do budúcnosti, avšak zároveň s jeho zväčšovaním.
Principiálne riešenie problému by si zo strany vlád vyžadovalo uskutočniť zásadné zmeny v dvoch oblastiach. Prvou je menová oblasť, kde je nevyhnutné zrušiť frakčné bankovníctvo a prejsť na krytie meny zlatom. Z Európskej centrálnej banky by sa stala nepotrebná inštitúcia.
Druhou oblasťou je radikálne zníženie vládnych výdavkov vrátane obmedzenia akýchkoľvek vládnych intervencií, ktoré namiesto riešenia vecných problémov ekonomiky, záležitosti svojou principiálnou neefektívnosťou len zhoršujú. Zároveň by mala platiť zásada, že vlády nemôžu hospodáriť so stratou.
Autor: Rudolf Požgay
Slovenská asociácia pre znalostnú spoločnosť Zdroj: finweb.hnonline.sk
