Spojené štáty sú ďaleko od čo i len rozpoznania nebezpečenstva priveľkého množstva lacných peňazí.
Vo svojom nedávnom svedectve pred americkým Kongresom bol náš nebezpečný monetárny Dr. Moreau priamočiary v obhajobe svojho posledného divokého experimentu s inflacionizmom, keď sa podľa neho „očakávalo, že miera prepadu hodnoty peňazí ľudí zotrvá pod úrovňou, ktorú tvorcovia politík Fedu považujú za konzistentnú so svojim mandátom“.
Guvernér Fedu zjavne dlho nebol na čerpacej stanici, ani si neodskočil do supermarketu, aby doplnil svoju špajzu, inak by si všimol to, čo hlásila AP zhruba v čase, kedy to povedal: „Niektorí výrobcovia potravín… začali selektívne zvyšovať ceny v niekoľkých posledných kvartáloch. Tieto vyššie ceny sa začali premietať v obchodoch. Supermarkety sa nejaký čas bránili rastu cien v snahe udržať si svojich zákazníkov citlivých na ceny. Ale reťazce ako Kroger už teraz tiež hovoria, že vyššie ceny prichádzajú…“
Významné spoločnosti ako Kellog, Sara Lee, Smucker, Tyson Foods, a McDonalds sú na dobrej ceste použiť na ochranu svojich marží zjavné zvyšovanie cien, zatiaľ čo mnohé spoločnosti sa už dali na maskovanie prispôsobenia sa zmenou veľkostí porcií alebo prechodom na menej kvalitné ingrediencie.
Medzitým sa ceny bavlny za posledných päť mesiacov viac než zdvojnásobili – čím môžu potenciálne tlačiť ceny oblečenia nahor po celom svete – rast, ktorý nebol zaznamenaný v období minimálne pol storočia.
Zatiaľ čo sa Bernanke snaží zvaliť tieto nepríjemnosti na dopyt na rozvíjajúcich sa trhoch, nezainteresovaný pozorovateľ si môže všimnúť, že nie je celkom náhoda, že sa tento posledný zvrat stal, keď on a jeho kolegovia urobili všetko preto, aby zapriahnutím voza pred koňa naplnili Jackon Hole doktrínu (v Jacskon Hole Ben Bernanke prvýkrát oznámi možnosť druhého kola Quantitative Easing pozn. prekl.) zvyšovania inflačných očakávaní na zníženie hypotetických reálnych výnosov v nejakom rohu de Wittovho mnohovesmíru (čo je náhodou zdrojom zjavného protirečenia, keď sa teraz snaží odkloniť jeho kritikov tvrdením, že tieto očakávania ostali uspokojujúco „stabilné“).
Ako ukazuje nasledujúci graf, tempo rastu skutočnej (rakúskej) peňažnej ponuky presahuje trend v poslednom polroku najviac od krachu jadra finančného systému LEHMAN-AIG a leží v deväťdesiatom šiestom percentile rozsahu, v ktorom sa pohybovalo v posledných troch desaťročiach.
Ako jasne ukazuje graf na konci článku, implementácia QE-II, pomocou programu nakupovania vládnych dlhopisov, sa odzrkadlila v rýchlom raste cien komodít rovnako výrazne ako v odraze od ich miním po krachu vďaka implementácii QE-I.
Avšak ako sa ma jeden televízny moderátor spýtal: „Neoplatí sa zaplatiť trochou inflácie za rast zamestnanosti?“, jednohlasná odpoveď je: „Nie!“, nie aspoň pre večné pokušenie snažiť sa uniknúť nutnosti tú cenu niekedy zaplatiť.
Čo je však podstatnejšie, táto celá záležitosť používania monetárnych a fiškálnych „stimulov“ na vyrovnanie prepadov má vo svojej samej podstate jedno špinavé malé tajomstvo. Zakorenené stranícke záujmy štátu nárokov. Tá istá fabiánska elita, ktorej skrachované túžby „zubnej víly“ (Tooth Fairy – víla, ktorá v noci mení deťom peniaze za zuby) stáli až príliš mnoho duší živobytie, večne závisí od toho, že všetci, ktorí získavajú zamestnanie, čelia tvrdej, ale neuniknuteľnej realite: že človek, ktorý im poskytuje prácu, si musí na svoje živobytie tiež zarobiť.
Preto sa naši lídri pravidelne trasú pred politickými a prezentačnými ťažkosťami, keď majú povedať tým, ktorí si vďaka klamu zvykli na lepší štandard života počas boomu než ako je ten, ktorý si v skutočnosti zaslúžia svojim prínosom k produktívnemu procesu. Tí teraz musia čeliť menej pohodlnej realite a dočasne prijať menej odmeny za viac úsilia, kým sa ekonomické štruktúry znovu usporiadajú vhodnejším spôsobom.
Vo svojej podstate je takzvaný Keynesiánsky zázrak založený na plytkom klame, že ak Mohammed nepôjde k hore nižšej jednotkovej, nominálnej mzde, hora musí byť transportovaná k Mohammedovi použitím inflácie na zredukovanie reálnej hodnoty tých istých miezd.
Jediný problém s týmto všeliekom je, že zlyháva. Vidieť, na čom záleží každému individuálnemu zamestnávateľovi, znamená vidieť, že peňažná hodnota predaja jeho určitých tovarov či služieb musí rásť rýchlejšie než suma, ktorú vynakladá na pracovníkov, ktorí ich vytvárajú – to znamená, že hodnota ich marginálneho produktu znova presahuje ich marginálne náklady alebo neexistuje dôvod ich zamestnať.
Dokonca ani toto nie je koniec, pretože náš podnikateľ takisto potrebuje platiť všetky ostatné vstupy, ktoré súvisia s jeho snahou – surový materiál, budovu, stroje, súčiastky, kapitálové prostriedky, nájom, dane a bremená ako sú povinná zdravotná starostlivosť, uhlíkové danie, „poistenie“ proti nezamestnanosti a odvody na dôchodky.
Malo by byť zrejmé, že akonáhle začnú kompetentní špekulovať s objemom peňazí v systéme, stáva sa rýchlo takmer vecou náhody, že sa ľubovoľná firma ocitne v priaznivej pozícii, kedy jej náklady budú infláciou rásť pomalšie než jej výnosy. Malo by byť ešte viac zjavné, že je vyslovene nemožné, aby bol toto prípad každého a zároveň všetkých.
Ďalšie komplikácie vyvstávajú z úvahy, že samotný fakt, že prišla kríza, dokazuje, že nemalý počet ľudí bol predtým vtiahnutý boomovou Ponziho schémou veľkosti celej ekonomiky do sfér činností, ktoré sa teraz ukázali byť buď sub-marginálne alebo kompletne neživotaschopné. Toto je sčasti spôsobené tým, že boom vytvoril postupne širšiu a prenikavejšiu nerovnosť medzi tým, čo ľudia robia, aby získali vlastnú kúpnu silu a tým, ako si vyberajú, na čo ju spotrebujú (či to nadobúda formu spotrebiteľských statkov alebo platieb za dlhové služby).
Keď uvážime túto realitu, aká je asi šanca, že obnovená inflačná vlna nezdvihne všetky člny rovnako, že tu nejakým spôsobom nevznikne rozdielna injekcia, alebo Cantillonove efekty, ale naopak, že vlna prednostne vynesie z dna mora vraky tých, čo sa potopili počas krachu a zázračne prinavráti zamestnanosť a úrovne príjmov na ich predchádzajúce, horúčkové výšiny?
Predstavte si prevod peňazí v akte výmeny ako zasielanie komuniké opisujúceho niektoré podstatné vlastnosti toho, čo sa udialo v transakcii a prečo. Teraz si predstavte, že text tejto správy je svojvoľne a nepredvídateľne pozmenený – niekedy pripísaním znakov, niekedy ich vymazaním a tiež, že doba na doručenie týchto chýbajúcich znakov sa predlžuje a skracuje nejakým kvázi náhodným spôsobom.
Pouvažujte nad ťažkosťami, ktoré vznikajú tiež kvôli podstate inflácie meniacej sa v čase. Pretože inflácia je vonkajší akt politickej vôle (alebo finančného rozmaru) – a tak je predmetom náhlych koncov, začiatkov a presmerovaní – reprezentuje nebezpečné zhoršenie normálneho podnikateľského rizika inherentného v organizovaní produkcie v neistej budúcnosti v konštantne sa vyvíjajúcej ekonomike.
Prinajmenšom by mal tento zmätok slúžiť zvýšeniu súčasného podnikateľského rizika dokonca aj ak sú predstierané rizikové príplatky umelo potláčané váhou nových peňazí pôsobiacich na finančné trhy – kombinácia, ktorá má príliš veľkú šancu naviezť kompletne novú flotilu Titanicov na skaly krachu, ktorý nevyhnutne musí prísť.
Koho viniť za stúpajúce ceny?
Pokiaľ zatiaľ ešte nie je veľká nádej, že zakorenený „ nevyužitými kapacitami argumentujúci obhajca “ ako pán Bernanke alebo Mr. King, bude presvedčený, sú jasné znaky, že niektorí z tých, ktorí sú v úrade v centrách moci rozvíjajúcich sa trhov, už zavetrili toto nebezpečenstvo.
V Brazílii boli oficiálne sadzby zvýšené štyrikrát, spolu o 250 bázických bodov, a existuje veľké očakávanie že ďalších 50 bázických bodov je na ceste. Pokiaľ ide o Indiu, tá zmenila repo sadzbu v siedmich krokoch spolu o 175 bázických bodov, znova s ďalšími 50 bázickými bodmi, ktoré majú veľkú šancu stať sa skutočnosťou v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch. Čína, samozrejme, zatiaľ zvládla iba pritvrdiť o tri zvýšenia o 25 bázických bodov v období, v ktorom ročná zmena indexu spotrebiteľských cien pokojne mohla zrýchľovať viac ako trikrát tak rýchlo.
Posledný úvodník v oficiálnej hlásnej trúby People’s Daily bol celkom nekompromisný v interpretácii, o ktorej dúfal, že by mala byť prijatá ohľadom týchto posledných zvýšení.
„Na udržanie zdravého a stabilného ekonomického rastu musia čínski tvorcovia politík použiť viac prostriedkov na zabránenie ďalšej eskalácii inflácie. Načasovanie oznámenia na samom konci prázdnin okolo lunárneho Nového roka ukazuje na výnimočný pocit naliehavosti. Ak by tlak na zrýchlenie inflácie nebol taký obrovský, predstavitelia čínskej centrálnej banky by nepotrebovali prerušiť svoje prázdniny, aby konali…“
Len pre prípad, že by sme mali nejaké pochybnosti o jeho inflačných zámeroch, guvernér Bernanke mal guráž vyjadriť otvorený nesúhlas s týmto krokom – označujúc ho za „prekvapivý“. Keď uvážime, že obviňuje Čínu zo zvyšujúcich sa cien potravín, znie to tak trochu roztomilo, avšak na jeho nekonzistentnosti len pridali jeho poznámky o tom, že namiesto úrokových sadzieb by mali Číňania prehodnotiť menu a tak presmerovať export na nasýtenie domáceho dopytu.
Nuž v dlhodobom horizonte to pre bežného Číňana dáva zmysel, avšak kompletne mu uniká jeden či dve zjavné, dočasné prekážky, menovite: (a) keďže kapitál a práca sú heterogénne, bolo by nemožné navrhnúťbezbolestnú realokáciu inde ako v excelovskej tabuľke na katedre ekonómie Harvardskej univerzity a (b) aj keby miestni spotrebitelia dokázali nejakým zázrakom prijať všetky tie presmerované bývalé exportné tovary (a za ziskové ceny pre ich výrobcov), znamenalo by to prerušenie sporenia Číňanov, čím by bol len ťažko oslabený dnešný silný dopytový tlak na svetové zdroje (akokoľvek môže byť teraz väčšina z neho nespravodlivo „nútená“).
Pokiaľ ide o Číňanov, tí rýchlo vrátili úder:
„Okrem domácich vplyvov ako sú stúpajúce ceny potravín a náklady na prácu, hyper-uvoľnené monetárne politiky, ktoré hlavné vyspelé ekonomiky prijali na inflovanie svojej cesty z recesie, taktiež podkopávajú snahy krajín obmedzovať infláciu smerovaním veľkého objemu kapitálových tokov na rozvíjajúce sa trhy vrátane Číny.
…[Bernankeho] poznámky naznačujú, že Spojené štáty sú ďaleko od čo i len rozpoznania nebezpečenstva príliš veľkého množstva lacných peňazí, ktoré do určitej miery priviedli svet do najhoršej globálnej finančnej krízy za 70 rokov a teraz hrozia poháňaním inflácie utrhnutej z reťazí v mnohých rozvíjajúcich sa ekonomikách.“
Aký smiešny a starý je to svet: všade, kam sa pozrieme, je „importovaná“ inflácia a pritom zdanlivo niet toho, kto je v skutočnosti zodpovedný za jej „export“.
Autor: Daniel Brvnišťan Zdroj:finweb.hnonline.sk
