Vlády Európskej únie musia čo najskôr skončiť s rozpočtovou rozšafnosťou.
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman minulý týždeň postavil vo svojom texte pred Európu otázku jej budúcnosti. Nesluší sa akokoľvek polemizovať s týmto skvelým ekonómom. Napriek tomu stojí za to Krugmanov pohľad „cez veľkú mláku“ doplniť o pár detailnejších postrehov zvnútra Európy. A to bez toho, aby bolo akokoľvek potrebné spochybňovať hlavné motto článku – teda otázku, či sa „Európa môže zachrániť“.
Nielen grécka tragédia
Prvým z bodov hodných diskusie je samotné vymedzenie fiškálnej krízy, ktorá Európu ohrozuje, aj zhodnotenie toho, ako sa darí krízy zvládať. Stojí za to pripomenúť, že Grécko nebolo prvým prípadom krajiny, ktorá sa dostala na šikmú plochu (Krugmanom spomenutá grécka tragédia je až jedným z ďalších dejstiev drámy). Kríza verejných financií napríklad Maďarska a Lotyšska, ktoré za istých okolností mohli prerásť v „negrécku tragédiu“, sú teraz už do značnej miery zabudnuté. Sú to však prípady, keď kombinácia radikálnych fiškálnych úspor a rozsiahlej a rýchlej finančnej pomoci prispela k prekvapivo rýchlej stabilizácii. To, že maďarský premiér svojou politikou s týmto nákladne dosiahnutým cieľom hazarduje, je určite iná otázka.
Krugman ponúka ako inšpiráciu radikálnejšie riešenie – argentínsku cestu, ktorá viedla cez zrušenie väzby na dolár k následnej devalvácii pesa. Lotyšsko vyrazilo opačným smerom. Podriadilo všetko tomu, aby sa udržala väzba na euro, odmietlo lákavú barličku v podobe devalvácie a dnes je z najhoršieho vonku. Ani Maďarsko si nevybralo cestu z krízy cez devalváciu forintu. Výrazný prepad jeho meny by spôsobil problémy finančnému sektoru (vďaka veľkému objemu cudzomenových pôžičiek) a viedol by k diskutabilnému prerozdeleniu bohatstva v spoločnosti (zjednodušene povedané od sporivých občanov k zadlženým podnikom).
Grécko skutočne v ťažkostiach
Krugmanov akcent na Grécko je napriek tomu oprávnený. Táto krajina sa totiž od pelotónu kandidátov na fiškálne problémy v Európe oddeľuje v dvoch kľúčových znakoch, a to výškou dlhu a schopnosťou ekonomiky rásť. To zaťažuje rozpočet vysokými úrokovými platbami a na druhej strane nerastúcimi, alebo dokonca klesajúcimi príjmami. Dôsledkom sú potom aj naďalej vysoké úroky štátnych pôžičiek, a tým eskalácia prvého z problémov. Preto aj napriek veľkému pokroku v reformách to nevyzerá so schopnosťou Grékov presvedčiť veriteľov o schopnosti splácať príliš dobre.
Nie je to nič nové rovnako tak ako nie sú nové možnosti, ako situáciu riešiť. Okrem postupu, ktorý dnes fakticky podporujú EÚ aj MMF, teda dočasnej finančnej pomoci Grécku a postupnému preneseniu plnej zodpovednosti za obsluhu dlhu na tamojšiu vládu, ktorá má situáciu zvládnuť reformami, je vďaka naozaj hrozivým číslam v hre aj reštrukturalizácia dlhu. Tá by znamenala snahu o odpustenie jeho časti a navyše aj predĺženie jeho splatnosti.
To však nebude také jednoduché. Po prvé, Grécko je príliš bohatá krajina na to, aby dosiahla podstatné odpustenie dlhov. V podstate platí trochu zjednodušené tvrdenie nemeckých médií, že Gréci musia najprv rozpredať svoje krásne ostrovy a až potom žiadať o pomoc. A druhým problémom je očakávaný odpor určite nemalého počtu krajín únie. Tým ide jednak o „prestíž EÚ“, ktorá by reštrukturalizáciou gréckeho dlhu zrejme utrpela, ale predovšetkým o riziko, že po Grécku práve ony môžu byť ďalšie na rade. Hoci finančná situácia väčšiny štátov EÚ je podstatne lepšia ako tá aténska, na druhej strane môže aj krátka nepriazeň finančných trhov do štátneho hospodárenia radikálne prehovoriť.
Európske dilemy
To, že sa v poslednej dobe situácie okolo finančnej a rozpočtovej krízy v Európe upokojila, neznamená ešte happy end. V prípade Grécka má EÚ iba dve funkčné možnosti. Buď sa za Atény ešte razantnejšie postaviť, predĺžiť existujúce pôžičky, znížiť ich úrok, a tak dostať grécke verejné financie do bezpečnej zóny. Alebo čo najskôr iniciovať už spomínanú reštrukturalizáciu gréckeho dlhu a zároveň sa razantne postaviť za ďalšie ohrozené krajiny.
Zložitejšou otázkou je, ako rýchlo a trvalo zabezpečiť dôveryhodnosť verejných financií v EÚ. Krugman podsúva jediné riešenie – rozpočtová federalizácia – je teraz mimo ekonomickú realitu, ale stojí za zmienku, že aj on si uvedomuje, že druhá krajná možnosť – rozpad eurozóny alebo vystúpenie niektorej z krajín – nie je tiež vôbec jednoduchý proces.
V praxi má Európa opäť dve základné možnosti, ako „second best“ k týmto dvom extrémom. Prvú, a nie práve šťastnú cestu, predstavuje politika „pokroku v medziach zákona“, kedy sa na jednej strane vytvoria lepšie, presnejšie a prehľadnejšie pravidlá rozpočtovej politiky členských krajín. To však môže čoskoro naraziť na národné vlády, pretože tie dodržiavajú pravidlá iba vtedy, keď je dodržiavať chcú, ale je vecou ich suverenity, keď sa rozhodnú pravidlá „občas“ nedodržať.
Druhou možnosťou je, že sa členské krajiny, bez toho, aby vznikla fiškálna federácia, určitej časti suverenity vzdajú. Nebudú smieť robiť väčšie a väčšie dlhy. Znamená to, že štáty, rovnako tak ako zodpovední ľudia a firmy, budú míňať len toľko, koľko majú. Posun týmto smerom by pomohol nielen stabilizovať finančné trhy, ktoré teraz s pôžičkami niektorým krajinám váhajú, ale potešil by aj daňových poplatníkov, ktorí skôr či neskôr budú znášať náklady rozmarnej fiškálnej politiky. Ak bol by tento systém dostatočne robustný, mohol by zabezpečiť fungovanie menovej únie takmer rovnako dobre, ako určitá forma prehĺbenia fiškálnej federalizácie.
Je euro vinníkom?
Niet pochýb o tom, že pre mnohých čitateľov aj politikov znie tento návrh skoro rovnako utopistický ako úvahy o fiškálnej federácii v Európe. Čo nič nemení na potrebe situáciu riešiť. Sústrediť pozornosť pri hľadaní riešení hlavne na menovú úniu je chybou. Aj napriek tomu, že dnes mnoho ekonómov tvrdí, že za problémy v EÚ môže vznik menovej únie, leží ich jadro v reálnej ekonomike (konkurenčnej schopnosti) a katastrofálnej rozpočtovej politike niektorých krajín. „Zodpovednosť“ eura za dnešnú situáciu sa obmedzuje na to, že napríklad Grékom zrejme predĺžilo obdobie, kým v krajine vypukla rozpočtová kríza, a iným krajinám, napríklad Írsku, dalo príliš nízke úrokové sadzby, ktoré viedli k prehriatiu ekonomiky, bublinám na trhu a vysokému zadlžovaniu.
Pretože dnešné problémy EÚ neležia v menovej oblasti, nevyriešia sa, ak nedôjde v postihnutých krajinách k zmene v týchto „skutočných oblastiach“. Tými sú výrazné fiškálne reformy a produkcia lepších tovarov a kvalitnejších služieb za nižšiu cenu. Existuje iste ekonomicky oveľa lepší spôsob, ako k týmto zmenám dôjsť, ako je neočakávaný inflačný šok, pomáhajúci oddlžiť štát (aj ďalších dlžníkov na úkor majiteľov úspor), alebo devalvácia, ako dočasné zlepšenie konkurenčnej schopnosti tovarov a služieb. Príklady z minulých rokov, napríklad tie z Pobaltia, jasne ukazujú, že „konvenčné cesty“ cez rozpočtové úspory či poklesy miezd sú nielen ekonomicky menej škodlivé, ale vedú aj k prekvapivo dobrým a rýchlym výsledkom.
Aj preto je prinajmenšom krajne diskutabilné naznačovať, že Európa by dnes bez menovej únie na tom bola lepšie a lepšie by vyzerala aj jej budúcnosť.
Autor: Luděk Niedermayer Zdroj: finweb.hnonline.sk
