Všetci sme chceli viac peňazí. Mysleli sme si, že sú bohatstvom a oni sa stali skôr dlhom.
Dlhopisový pyramídový ošiaľ plátania starých dlhov novými síce zmenšuje záplatu v rozpočtových dierach najviac zadlžených krajín eurozóny, ale na druhej strane podporuje v trhovej ekonomike nevídanú vec, keď jej zisky si naďalej privlastňujú vlastníci bankového sektora a straty zaplatia ako napokon vždy, daňoví poplatníci.
Nebudeme zbytočne opakovať známu vec, že dlhopisový mechanizmus fungovania eurovalu zachraňuje v prvom rade veľké komerčné banky z prostredia najvyšších eurozónových funkcionárov, ktorých súvahy sú napakované štátnymi dlhopismi z okrajových krajín eurozóny. Ich prípadný krach by totiž mohol spôsobiť hospodárske problémy vo vlastnej krajine, ktoré a to si musíme objektívne priznať patria medzi významných ťahúňov aj slovenského exportu.
Ekonomickí analytici hovoria, že globálna ekonomika sa už nikdy nedostane z krízy, aj keď budú peniaze drahé či lacné, dane a odvody nízke či vysoké, budeme viac šetriť alebo sa zadlžovať z jednoduchého dôvodu. Vždy bude v globálnej ekonomike existovať obchodná a platobná nerovnováha, s čím súvisí aj chaos vo výmenných kurzoch vo svetovo obchodovateľných menách, ktoré od zrušenia zlatého štandardu nie sú v žiadnom prípade odrazom objektívnych ekonomických procesoch.
Jedna nadnárodná mena voči 17 fiškálnym národným rozpočtom spôsobuje pokračovanie finančnej krízy eurozóny. Dôkazom je aj uvažované rozšírenie eurovalovej kapacity, čo nie je nič iné ako vyššie objemy záruk zo strany všetkých, za pokračovanie národných dlhopisových pyramíd, na konci ktorých môžeme očakávať jednotný európsky dlhopis.
Najnovšie sa však dozvedáme, že krajiny s nižším ratingovým hodnotením, kam patrí aj Slovensko, majú namiesto záruk vkladať do fondu hotovosť, čo len potvrdzuje, že eurovaloví dĺžnici nikdy poskytnuté pôžičky nevrátia a preto ich majú zaplatiť daňoví poplatníci predovšetkým z tých krajín, ktorých komerčné banky sa na dlhoch v okrajových štátoch eurozóny nepodieľajú. Navyše tieto okrajové štáty eurozóny čelia aj strate domácej konkurencieschopnosti, ako dôsledok nesúladu medzi domácou produktivitou práce a mzdovými nákladmi.
Trhová ekonomika pozná riešenie, ktorým je pokles výmenného kurzu domácej meny, čo však v prípade spomínaných 17 členských štátov, eurozóny nie je možné a tak sa čoraz viac zamotávajú do dlhopisovej pyramídy, na konci ktorej bude deflácia cien a napokon aj miezd. Riešením bude len znižovanie nákladov na spravovanie vecí verejných a zvyšovanie daní a odvodov, čo bude vyvolať sociálne nepokoje, pri ktorých sa budú ťažko presadzovať očakávané zmeny v pracovnoprávnych vzťahoch.
Všetci sme chceli viac peňazí, pretože sme si mysleli, že sú bohatstvom a oni sa stali skôr dlhom, ktorý budeme musieť dnes splatiť. Aspoň konečne pochopíme, že ekonomický rast v krajine je možné zabezpečiť len prácou, produktivitou a existenciou reálnych peňazí a nie dlhmi, pôžičkami a infláciou.
Autor: Róbert Hölcz Zdroj: finweb.hnonline.sk
